"Bill Clinton prezident hviezd“, takto oznamovali titulky novín účasť amerického exprezidenta na benefičnej večeri, ktorej výťažok je venovaný na výskum AIDS. Už po šestnásty raz ho v Cannes usporiada americká nadácia ( American Fondation for Aids Resesarch), tentoraz nie v známej reštaurácii Moulin de Mougin, ale luxusnom hoteli Eden Roc neďaleko Cannes. Hostiteľkou večera spolu s Billom Clintonom je Sharon Stoneová, ktorý si vraj neodpustí ani svoje obľúbené saxofónové sólo. Najlacnejšie menu je asi za naše priemerné polročné platy, ale milióny idú aspoň na dobrú vec.

Predviedli svoje róby napríklad Claudia Schiferová, Milla Jovovichová, Diane Krugerová, Paris Hiltonová ( nechýba nikde) Eva Herzigová, Elza Zylbersteinová, Liz Hurleyová, Anne Parillaudová, Robin Wrightová-Pennová a mnohé ďalšie. A, samozrejme, budú prítomní režiséri a herci súťažných filmov. Zlomyseľnosti o tom, že vzťah Angeliny Jolieovej a Brada Pitta je v troskách sa nepotvrdili. Nedajú týmto dvom mladým a talentovaným hercom pokoj. Vincet Cassel a Monica Bellucciová nažívajú v pokoji, lebo sa Vincentovi podarilo udržať si odstup od bulváru. Vlani v jednom rozhovore vyhlásil, že keby jemu robili to čo Angeline a Bradovi použil tie najtvrdšie prostriedky. Podarilo sa.
Celkove sa majitelia, najmä tých väčších hotelov, sťažujú, že je menšia účasť a vraj je vôbec menej ľudí, ako po iné roky. Nuž, ja som nezbadala, že by tu bolo menej ľudstva, „čumilov“ je toľko ako vždy, slávna Croisette takmer vždy neprechodná a pred večerným predstavením je lepšie nechodiť okolo paláca.
Hlavná súťaž, teda celovečerné hrané filmy, je zaujímavá s veľkými nie vždy príjemnými prekvapeniami. Veľkou konkurentkou krajana Kena Loacha s filmom Fish Tank (Rybia nádrž.) je Andrea Arnoldová. Príbeh so sociálnou tematikou je presný, veľavravný, režijne a herecký výborne zvládnutý. Korejčan Park Chan-wook v snímke Thirst, ceci est mon sang (Smäd, toto je moja krv...) ako sa z farára stane upír márne snažil vniesť rôzne asociácie a významy. Nedajú sa dešifrovať. Má však konkurenta vo Filipínčanovi Brillante Mendozovi, ktorý vo filme Kinatay opisuje políciu ako svorku vrahov. Zavraždia a rozštvrtia obeť, kusy tela cestou vyhádžu z auta, aby sa vzápätí pokojne išli najesť.
„ Nakrútila som film ako baladu na spôsob, ako to napísal Keats v Eve of St. Agnes. Je to príbeh lásky, ktorá vzbĺkla a rozvinula sa medzi Fanny Brawneovou a Johnom Keatsom“, hovorí režisérka súťažného filmu Bright Star (Jasná hviezda) Jane Campionová. Snímka nie je až tak výrazná ako Piano, ale krásne snímaná, režijne precízne zvládnutá s dobrými hereckými výkonmi Abbie Cornishovej a Bena Whishawa. Napriek krásnemu ľúbostnému príbehu nemám pocit, že to bude divácky úspešný film, lebo koho dnes upútajú krásnou angličtinou recitované Keatsove básne. Po krásnej love story šokoval drsnosťou francúzsky režisér Jacques Audiard filmom Un prophéte (Prorok). „ Je to film o moci a manipulácii ňou. Hrdina Malik El Djebena je nový typ kriminálnika. A zaujímalo ma tiež väzenie ako metafora“, povedal tvorca na tlačovej besede. Zo surového a brilantne nakrúteného príbehu plynie ponaučenie: Ak sa už dostaneš do väzenia, buď ťa zavraždia alebo vyjdeš ako skutočný kriminálnik. Audiarov film je tak sugestívny a súčasný, že je jedným z kandidátov na Zlatú palmu a musím uznať, že opodstatnene. A navyše aj hlavný predstaviteľ ešte neznámy Tahar Rahim podal taký výkon, že si ho nemožno nevšimnúť.
Podľa románu Elliota Tibera a Toma Monteho nakrútil Ang Lee Taking Woodstock (Rozprávanie o Woodstocku). „Po mnohých dramatických filmoch, som dlho hľadal námet na komédiu, a to bez cynizmu. A zároveň je to príbeh oslobodenia sa, príbeh o slušnosti a tolerancii na našu naivitu, ktorú nemôžeme a nesmiete stratiť,“ vraví režisér. Podarilo sa mu diváka zabaviť, ale aj donútiť zamyslieť sa nad tým čo je vlastne šťastie.
Veľkému dánskemu režisérovi Larsovi von Trierovi sa skutočne podarilo Antichristom (Antikrist) upútať na seba pozornosť. Dlho sa tu o ničom nehovorilo až kým neprišli ďalšie šoky . Že ho novinári nešetrili môže za to sám. Už na prvú otázku prečo nakrútil vôbec tento film a prečo prišiel s ním do Cannes povedal: „ Urobil som ho pre seba, nemám sa za čo ospravedlňovať a vy ste teraz moji hostia. Boh mi diktuje čo mám robiť a ja som najlepší režisér na svete. A ja pre publikum filmy nenakrúcam.“ A kto je po ňom ten druhý najlepší, po dlhom váhaní poctil Scorseseho. Na otázku čo chcel filmom povedať sme odpoveď nedostali len toľko, že on má také filmy rád. V sexe, krutostiach a nezmysloch porušil všetky tabu až tak, že emocionálne sa minuli cieľa. Milujú a vraždia sa parádne Charlotte Gainsbourgová a Willem Dafoe. Je to zrejme jeho zmierenie sa zo životom, ženami a smrťou, s ponaučením, že s ancikristom sa nehodno zahrávať, treba ho zlikvidovať. Spomína sa starý zákon, bosoráctvo, prosto všeličo. A navyše film venoval Andrejovi Tarkovskému, ktorý sa v hrobe obracia a nezabudol podotknúť, že keď mu ho venoval to neznamená, že ho aj obdivuje. Lars von Trier mal dva roky ťažkú depresiu a vtedy musel písať, nakrúcať a pracovať s hercami. „ Keď je človek deprimovaný práca na filme mu robí dobre.“ Jemu dobre a čo publiku ?
„ Nikdy som si nemyslel, že prídem do Cannes s kriminálkou, nakrútenou po anglicky a v Hongkongu. Spomínam si, že som pri filme Detektív, ktorý uviedli na festivale mimo súťaže, povedal Godardovi, že raz sem prídem so súťažným filmom. A stalo sa to 25 rokoch“, vraví Johnny Hallyday o úlohe vo filme čínskeho režiséra Jonnieho Toa Vengance (Pomsta), ktorá síce nie je na cenu, ale napriek strieľaniu a vraždeniu je to solídna ukážka dobrého remesla. Ken Loach s filmom Looking for Eric (Hľadanie Erika) s varovaním, že v živote treba veci riešiť, pred ničím sa nedá utiecť, lebo sa to vráti ako bumerang, nesklamal. Navyšeprvé skutočné standing ovation mal v Cannes v epizódnej úlohe Éric Cantona, o ktorom sa hovorí, že je rebel s veľkým srdcom. Hráč Manchester United, najlepší futbalista 20. storočia, by sa ani ako herec nestratil.

Z hviezd najviac rozruchu vzbudila Penélope Cruzová, ktorá hrá v súťažnom filme Pedra Almodóvara Los abrazos rotos (Zlomené objatia). Romantická dráma s humornými prvkami má, ako vždy u Almodóvara, komplikovaný sujet, zápletka je originálna, herecké výkony dokonalé. Po prvý raz si sám napísal aj scenár a venoval sa mu dva roky, keď ho trápili zdravotné problémy. „Pri písaní som mal pred očami režiséra, ktorý stratil zrak a prenasledujú ho mysteriózne spomienky.“ Reč je totiž o láske režiséra k herečke, ktorá pri autohavárii tragicky zahynie a on oslepne. Almodóvar ešte nenakrútil zlý film, ale v tomto mi trochu chýbala jeho slovami neopísateľná tajomnosť rozprávania.
Film, ktorý festival rozdelil na dva tábory spôsobila snímka Quentina Tarantina Inglourious Basterds ( Neslávni bastardi). Jedna časť mu nevie prísť na meno, druhá ho obdivuje. Príbeh sa odohráva vo Francúzsku počas druhej svetovej vojny a protihráčmi sú dvaja „bastardi“– americký poručík Aldo Raine ( Brad Pitt) a nemecký plukovník Hans Landa ( rakúsky herec Christoph Waltz), ktorý je vážnym kandidátom na hereckú cenu. Film nie je ani tragikomédia, ani vojnová dráma, ani paródia, ale niečo ešte nepomenovateľné, teda nové. Vo fiktívnom príbehu sa jedna skupina rozhodne zlikvidovať v Paríži Hitlera a Goebelsa a podarí sa im to. Príbeh je dokonale vystavaný, bez hluchých miest a možno si ho vážiť najmä pre odvahu režiséra vysloviť nahlas, že vo vojne nie sú dobrí a zlí vojaci, na každej strane sú to vraždiace stroje, prosto bastardi. Tvrdenie, ktoré mu možno prinesie aj uznanie.
Tretím do hry o Zlatú palmu vstúpil rakúsky režisér Michael Haneke s filmom Das weisse Band ( Biela stužka). V čiernobielej verzii sa odohráva v rokoch 1913-1914 v nemeckej protestantskej dedinke príbeh detí a adolescentov, riadených rodičmi, farárom, lekárom, barónom a dedinčanmi. A začínajú sa čudesné nehody. Tvorca kladie otázku, kto je za to zodpovedný ? Pokrytectvo, bezcharakternosť, pretvárka, lož a tiež celková atmosféra, ktorá viedla k celosvetovej tragédii.
Špecialitou Cannes je, že nakoniec vždy príde nejaké prekvapenie. Postaral sa oň tentoraz Gaspar Noe so snímkou Enter the Void (Náhle prázdno). Príbeh v podstate prostý. Pri autohavárii príde brat i sestra o rodičov a sľubujú si, že sa nikdy neopustia. Keď brata v Tokiu kvôli drogám zastrelia sestra nevie čo zo sebou. A od tej chvíle je to erotický galimatiáš, aby sme sa dozvedeli, že deti sa majú plodiť z lásky. Skutočne som si kládla otázku: Na akom som to festivale ? Všetky spôsoby milovania a naplno. Skutočne realisticky. O prudérnosti v mojom prípade nemôže byť ani reč, ale čo je veľa to je veľa. Škandál film. Aj to hádam musí byť, aby sme sa nedajbože nenudili.
Kto teda získa Zlatú palmu je vo hviezdach. Podľa mojej mienky prichádzajú do úvahy predovšetkým Audiard, Almodóvar, Haneke a Tarantino.