Pred časom vzrušil verejnosť prípad tzv. „heparinového vraha“ - sanitára, ktorý vraždil pacientov v jednej z českých nemocníc. V pomerne krátkej dobe napísal pod vplyvom tejto udalosti slovenský psychiater, ktorý v súčasnosti pôsobí v Čechách v Jihlave - MUDr.Miroslav Skačáni - knihu Vraždy ze závisti (2008). O niekoľko mesiacov neskôr nakrútil na jej motívy film Hodinu nevíš režisér Dan Svátek, ktorý je zároveň spoluscenáristom. Je to jeho tretí celovečerný film ( Zatracení, Blízko nebe) a vznikol ako česko-slovenský projekt. Po českej letnej premiére v auguste máme túto jeseň možnosť stretnúť sa s filmom aj v našich kinách.

Diváka možno zaskočí, že i keď sa tvorcovia nechali inšpirovať známou kauzou nemocničných vrážd, príbeh samotný je čiastočnou fikciou, nie vždy dostatočne čitateľnou. Napríklad úvodná koláž akoby nahliadnutia do hrdinovho detstva, chýbajúce vysvetlenie , prečo sa inteligentný, ale nervovo labilný Hynek (vynikajúci Václav Jiráček) opakovane márne pokúša o prijímacie pohovory na medicínu a čo vlastne robí počas šiestich rokov po maturite – živí ho matka? Jediné povolanie, ktorému sa chce venovať je medicína. Ženie ho túžba pomáhať ľuďom. Dej filmu sa vlastne začína v okamihu, keď sa po ďalšom debakli na pohovoroch odsťahuje od matky a nastúpi ako sanitár do nemocnice. Berie to ako prestupnú stanicu, kým sa mu podarí dostať na štúdium. Pacienti i sestričky si ho obľúbia, ale uráža ho, ako sa k nemu správajú lekári. Ich prístup vníma ako neustále ponižovanie .Navyše ho zožiera aj závisť: podarilo sa im dosiahnuť to, čo jemu nie, hoci je presvedčený, že na to má. Najmä sebavedomý lekár Valenčík ( výrazný Ivan Franěk) povestný svojimi záletmi, ale i skúšaním nových liečebných metód, mu leží v žalúdku. Rozhodne sa mu pomstiť svojským spôsobom: smrtiacou injekciou pacientom z jeho oddelenia.

Vlastne tá prvá (a koniec-koncov aj nasledujúce) - aspoň v jeho očiach – nie sú pomstou, ale dobrým skutkom. Pán Sládek (Stanislav Zindulka) sa predsa sám domáhal, aby ho raz a navždy zbavil bolesti a trápenia. O to viac je Hynek zaskočený, keď sa nad mŕtvym telom dozvie, že starý pán vôbec neumieral, ako tvrdil, a tešil sa domov. Lenže to mu už zachutil pocit moci nad životom a smrťou druhých a nemôže prestať.
Obetí z radov starých pacientov pribúda , ale nič sa nedeje. Primár (Marián Geišberg) sa totiž bojí škandálu pred odchodom do penzie, a tak odmieta pitvy a čo i len myšlienku, že v nemocnici niekto vraždí. Valenčík síce Hynka podozrieva, ale nič mu nemôže dokázať A keď zlyhá aj pasca, ktorú na neho nastražil za pomoci kolegov, je bezmocný. V reálnom prípade „heparinoveho vraha“ usvedčili a dnes si odpykáva svoj trest.
Filmový vrah sa na rozdiel od neho všetkým vysmeje a navyše sa z matkinho telefonátu dozvie, že ho na odvolanie konečne prijali na medicínu. Spoločnosť ho nepotrestá, a tak si scenáristi musia prizvať na pomoc Osud, aby zasiahol: Hynka prejde nákladné auto.

V reklamných materiáloch sa v súvislosti s filmom skloňovali pojmy ako psychothriller či horor. Osobne som Hodinu nevíš vnímala skôr ako psychologickú drámu so zaujímavými hereckými výkonmi. Najmä Václav Jiráček ako Hynek dokázal bravúrne balancovať medzi polohami sympatického obetavého mladého muža a vraždiaceho psychopata. No a objavom bol pre mňa vo filme debutujúci Jarek Hylebrant v postave nepočujúceho pacienta Petra, s ktorým sa Hynek spriatelí.

Je pozoruhodné, že sa režisérovi podarilo obsadiť rad známych hercov aj do malých postáv. Napríklad 95-ročná Zita Kabátová sa vrátila pred kameru ako babička, Miroslav Táborský sa mihol ako riaditeľ nemocnice, Jaroslava Adamová ako pacientka . Ide o česko-slovenský projekt, a tak nechýbajú ani slovenskí herci. Marko Igonda v úlohe lekára, Zuzana Kronerová čoby hlavná sestra, Marián Geišberg ako primár Havelka, Lucia Lužinská a Vlastina Svátková v postavách Hanky a Terezy. Ich účinkovanie poteší, menej ich reč. Režisér však tvrdí, že Slováci, ktorí žijú v Čechách, hovoria „československy“ a tomu prispôsobil konečné dialógy. Iba Marka Igondu nechal hovoriť čistou češtinou, veď v Prahe pôsobí už sedem rokov.

Osobitnou kapitolou je pôsobivá hudba Varhana Orchestroviča Bauera, ale aj „reklamná“ pesnička Richarda Müllera, ktorá zaznieva počas záverečných titulkov. S háklivou a ťažkou témou korešponduje nepríjemne zelenkavá farebnosť a depresívne pôsobiace priestory , ktoré si režisér vybral po dohode výtvarníkom, akademickým maliarom a architektom Ivom Návratom a s kameramanom Jakubom Šimůnkom. Žiaľ, na Slovensku poznám tiež niekoľko podobne depresívne pôsobiacich nemocničných prostredí, ktoré by nebolo treba ani výtvarne upravovať.

Nový česko-slovenský film Hodinu nevíš je určite zaujímavé stretnutie so súčasnou kinematografiou. Ale nechcela by som ho absolvovať ešte raz. Ak si odmyslím isté výhrady k scenáru, zanechalo vo mne totiž priveľkú depresiu a posolstvo, ktoré som si rozpačito preložila ako: Psychopati sa síce pohybujú v každom prostredí, takže len neochorieť a neskončiť v nemocnici. Keď sa, nedajbože, niečo stane, nikto sa už k pravde nedopátra, zametie sa to pod koberec a keď aj nie, už stará latinská múdrosť hlása, že hodinu nevieš ...


Hodinu nevíš, Česko, Slovensko, 2009
Námet: Miroslav Skačáni (kniha Vraždy ze závisti)
Scenár: Dan Svátek a Miroslav Skačáni
Réžia: Dan Svátek
Kamera: Jakub Šimunek
Hudba: Varhan Orchestrovič Bauer
Hrajú: Václav Jiráček, Ivan Franěk, Marián Geišberg, Stanislav Zindulka, Jana Krausová, Zuzana Kronerová, Marko Igonda, Jarek Hylebrant, Lucia Lužinská, Jaroslava Adamová a ďalší

Foto: Magic Box