Filmoví novinári mu prisúdili titul Najlepší slovenský režisér 20. storočia. Ale aj na začiatku 21. storočia je scenárista, výtvarník a režisér JURAJ JAKUBISKO jedným z medzinárodne najuznávanejších umelcov. Nakrútil pätnásť celovečerných filmov ako napríklad Tisícročná včela, Perinbaba, Sedím na konári a je mi dobre ,Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý či Nejasná správa o konci sveta. Má viac ako osemdesiat domácich i zahraničných ocenení. Medzi nimi je aj americká Maverick Award 98, Zlatú pečať cena Yugoslovenske Kinoteky 2001, Cena Masarykovej akademie 2001, Český lev 2002 či najvyššie slovenské štátne vyznamenanie Pribinov kríž z roku 2003.

Rodák z východoslovenského Kojšova žije v Prahe a je členom Európskej filmovej akadémie. K sedemdesiatke si „venoval“ najdrahší film v strednej Európe -medzinárodný projekt BATHORY - o kontroverznej postave našich dejín a viacerých tvárach legendy krvavej grófky Alžbety Bathoryovej (1560-1614). Hlavnou producentkou a jednou z protagonistiek bola jeho manželka Deana Jakubisková – Horváthová. Film získal tohto roku začiatkom marca dvoch Českých levov, ako najnavštevovanejší film a za výtvarný počin.
Vybrali sme z jeho starších rozhovorov niekoľko spomienok na film a život vôbec.

Čo mi dala a vzala Bathory

Bathory mi dala príležitosť vrátiť sa k téme, ktorú mám rád a dlho som sa ňou zaoberal.. Veď kým ju Guinessova kniha rekordov uvádza ako jednu z najväčších vrahýň, po preštudovaní historických materiálov som dospel k názoru, že to bola renesančná, inteligentná a vzdelaná žena, ktorá sa stala obeťou tých, čo túžili po jej majetku. Bathory mi dopriala pozrieť sa na svet caravaggiovským pohľadom konca stredoveku a začiatku renesancie, lebo je to aj príbeh o Alžbetinej nenaplnenej láske k slávnemu talianskemu maliarovi. Ale aj o manželskom pute najmocnejších uhorských rodov Báthoryovcov a Nádasdyovcov a o intrigách palatína Juraja Thurzu.
Bathory mi dala šancu nakrútiť európsky film pre širšie publikum aj za našimi hranicami. Povedať niečo o veľkom Uhorsku, ktoré sa v niečom podobalo Európskej únii, veď sa rozkladalo prakticky od Jadranu cez Sedmohradsko až k poľským hraniciam. Najbohatšie boli Horné Uhry dnešné Slovensko, hlavným mestom bola Pozsony teda Bratislava. Alžbeta Báthoryová mi dala možnosť porozprávať aj o hrdinstve našich pradedov a dedov, ktorí chránili hranicu poslednej bašty kresťanstva . Vypovedať o dobe, v ktorej žila a jej prepojení. Veď v tom čase, v l6. storočí, písal Shakespeare svoje drámy, Monteverdi uvádzal svoju prvú operu, taliansky slávny maliar Caravaggio sa zrazu po súboji, v ktorom zabil, stratil a ani historici nevedia, kde strávil niekoľko rokov. Snažil som sa držať historických údajov, ale do zaplňovania bielych miest histórie som zapojil svoju fantáziu. Práca na tomto projekte mi dala však aj spoznať ako rýchlo uniká čas... Čo mi Báthory vzala.? Možno viac času a ilúzií, ako si myslím, ale to spoznám až neskôr.

Film je opojenie

Ako dieťa som istý čas chcel byť leteckým konštruktérom. Zaujímali ma modely. Potom ma pritiahlo umenie. I keď sa priznávam, že aby som neprepadol z kreslenia, za každú jednotku som dostal zmrzlinu. A keďže som ju mal veľmi rád , naučil som sa dobre kresliť. Možno som však vzťah ku kresleniu trochu zdedil po otcovi, ale hlavne po mame, po ktorej, žiaľ, zostali iba podivuhodné kvety, ktoré vyšila na oltár v kostole..
Na ŠUP-ke v Bratislave som študoval umeleckú fotografiu. Ale mal som väčší záber - hral som, komponoval, písal. Vlastne sa to všetko spája v réžii. Tú som absolvoval na FAMU v Prahe. To som ešte netušil, že ju tam raz na filmovej a televíznej fakulte budem prednášať. Som rád, že som si v praxi mohol vyskúšať nielen filmovú, ale aj divadelnú, ba dokonca i opernú réžiu. Najdôležitejším však pre mňa zostáva film. Film je opojenie, ale aj nostalgia, návrat k detskému snu, k tomu, čo je v nás skryté. Človek sa vždy díva dopredu, ale pamätá si minulosť a žije v budúcnosti.
Korene
Človek si musí nájsť miesto, kde chce zapustiť korene. Musí tam zasadiť jabloň, rozmnožiť svoj rod. Lenže pre mňa je dominantná práca. Cestujem za ňou. Za ňou som prišiel najprv do Bratislavy, potom do Prahy. Svoje korene som si zasadil do kvetináča a presúvam ho tam, kde sú pre strom môjho bytia lepšie podmienky.
Ak je však človek plodom nejakej zeme, nasal do seba určití veci a nezmení sa. Narodil som sa v Kojšove a detstvo som prežil v povojnových Košiciach. Bolo to internacionálne mesto, kde žili Slováci, Maďari, Česi, Poliaci, Rusíni, Ukrajinci aj Rusi. Národnosť ide za vami ako tieň. Nemôžete sa ho zbaviť, nemôžete ho prekročiť a nikto vám ho nemôže vziať. Prestal som sa báť, že opustiť rodnú zem je niečo zlé. Veď naši dedovia tiež opúšťali vlasť a šli za prácou do veľkého sveta za veľkú mláku. Dôležité je mať vzťah k tomu, čo robíte.

Rodina

Moja mama Alžbeta bola nesmierne láskavá a citlivá. Počas vojny prekonala niekoľko zápalov pľúc a následne dostala tuberkulózu. Vtedy u nás ešte neboli k dostaniu antibiotiká, ale zúfalý otec za všetky úspory zohnal na čiernom trhu niekoľko ampuliek. Lenže v ampulkách bola namiesto lieku plavená krieda. Mama zomrela a o mňa a moju sestru Melániu sa staral otec a stará mama. Druhý raz sa otec oženil až keď som študoval v Prahe. Môjho prvého filmu sa však už nedožil.
Dcéra Janetta z prvého manželstva, ktorú som ešte ako dieťa priviedol na filmové plátno v Tisícročnej včele, študovala fotografiu, venovala sa modelingu a neskôr podnikaniu. Teraz sa však predovšetkým venuje mojim vnukom. Michaovi a Tomášovi.
S Deanou som sa zoznámil vlastne vďaka mojej vášni pre klobúky. Keď som v strižni na Kolibe dokončoval Tisícročnú včelu, uvidel som cez okno na schodoch zaujímavú mladú ženu vo veľkom sombrere. Zakričal som na ňu, že klobúky sú mojou vášňou od detstva a bolo... Mimochodom, nikto neveril, že nám to vydrží dlhšie ako pol roka. Boli sme príliš odlišní. Postupne sme však našli harmóniu aj vďaka spoločným pracovným cieľom. A Deana sa presadila nielen ako herečka , ale aj uznávaná producentka. Nuž a náš syn Jorik, ktorého sme možno predurčili menom shakespearovského šaša-filozofa dnes študuje filozofiu na vysokej škole.
A do rodiny patrí aj môj pes Edgar, ktorého voláme Edy alebo Mr. Edgar Alan Poe. On jediný má prístup na moje teritórium – do ateliéru, kde píšem i maľujem. Počas nakrúcania som však nemal čas na maľovanie a ani na moju milovanú záhradu, kde som pred rokmi vysadil skalku, stromy, ale i zeleninu do našej kuchyne a vinič. Keď som nemal čas na robenie vína, aspoň som hroznom potešil členov štábu. A v záhrade sa momentálne najlepšie asi darí tráve.

Hodnoty